|
Minulý víkend sme sa s Aďom vybrali na výlet do Benátok. Niekoľko mesiacov v roku sú totiž Benátky sídlom jednej z najvýznamnejších výstav súčasného umenia, Biennale Arte, la Biennale di Venecia. Už po minuloročnom zážitku z bienále architektúry sme vedeli, že si túto expozíciu nechceme nechať ujsť!
A keďže tu na Sashe je množstvo ľudí, ktorí majú radi umenie a dizajn, chceli by sme vám kratučko priblížiť, čo nás na tohtoročnom bienále najviac ohúrilo a aké podnety sme si odtiaľ odniesi. A možno vás aj namotivovať, aby ste stihli posledné týždne tejto výstavy a vybehli do Benátok. Nechceme sa tu moc rozširovať o formáte tejto expozície, tak iba veľmi v skratke. V Benátkach sa každoročne striedajú dve významné bienále - bienále súčasného umenia a bienále architektúry. Vychádza to teda tak, že bienále súčasného umenia je každý druhý rok.
Hlavné výstavy sa odohrávajú v dvoch priestoroch, do ktorých je separátny vstup - Giardini a Arsenale. Obe miesta majú svoj nezameniteľný genius loci, Giardini sú záhrady, ktoré dal postaviť Napoleon Bonaparte, nachádzajú sa v nich samostatné budovy - národné pavilóny a Arsenale sú veľké haly, bývalé lodenice a zbrojnice. Viac sa môžete dočítať tu: http://www.labiennale.org/en/art/2017.
Cesta do Benátok je z Bratislavy asi 8 hodín. Na prejdenie oboch výstav treba aspoň 2 dni, je to možné stihnúť za víkend, ale odporúčame pridať tretí deň na také "motanie sa" po Benátkach a chytanie atmosféry. Ináč je to riadna naháňačka. V centre Benátok nefunguje žiadna mestská doprava s výnimkou waterbusu. A keďže Giardini je na samom konci ostrova, dostať sa tam peši cez malé uličky so spoľahlivým GPSkom a občasnými slepými uličkami trvá cca hodinu a pol. Mesto máte teda možnosť objavovať už po ceste na výstavu.
No ale poďme k umeniu! Vybrali sme 3 expozície, ktoré nás oslovili komplexnosťou a nečakanou vizualitou. V tomto dieli sa vám pokúsime priblížiť naše dojmy z prvej z nich.
1. FRANCÚZSKY NÁRODNÝ PAVILÓN v Giardini
Xavier Veilhan / STUDIO VENEZIA
Vchádzame cez stĺporadie do budovy s nápisom Francia. Už pri vchode sa dotýkame stien, pretože sú celé obložené príjemne pôsobiacim štruktúrovaným materiálom. Neskôr sme prišli na to, že je to zvuková izolácia, ale to už nás zaujalo niečo iné. Priestor samotný.
Zdroj: http://moussemagazine.it/app/uploads/DSC_6769.jpg
Zdroj: http://moussemagazine.it/app/uploads/DSC_6810.jpg
B: Asi by sme sa obaja zhodli na tom, že nám tento rok, ako stolárom, najviac dych vyrazil práve tento pavilón.
A: Áno, určite, ale aj bez toho, aby som to vnímal iba ako stolár, aj ako architektovi sa mi z národných pavilónov páčil najviac, pretože som z neho nadobudol komplexný dojem, išiel takmer po všetkých zmysloch.
B: Prepojenie zvuku a priestoru bolo evidentné, keď sme vošli do pavilónu, hrala v ňom krásna klavírna hudba. Potom sme sa dozvedeli, že ju tam iba pred chvíľou nahral samotný interprét. A drevo je proste také, že sa ho túžiš dotknúť. Ale ty si to povedal veľmi dobre, že máš pocit, akoby si sa nachádzal uprostred hudobného nástroja.
A: No ty jednoducho strácaš pojem o mierke, keď si obklopený tak veľkými geometrickými objektami, ktoré sú celé z dreva. A rytmus tých drevených objektov evokuje akoby nejaký abstraktný notový zápis.
B: Áno, to napadlo aj mne, keď som to v prvom momente videla, či nejde náhodou o nejaký vizuálny prepis hudby do priestoru.
B: Teraz keď nad tým uvažujem, spojenie dreva a hudby sa zdá byť veľmi prirodzené. Nie len z hľadiska hudobných nástrojov, ale taktiež nahrávacie miestnosti sú obložené drevom, pretože má výborné akustické vlastnosti.
A: Celý ten pavilón slúžil ako nahrávacie štúdio, ktoré malo výbornú akustiku aj technickú výbavu. Niektoré geometrické objekty boli vlastne improvizované hudobné nástroje, mali rôzne diery a struny, aby to nabádalo aj návštevníkov stať sa súčasťou vytvárania zvukovej kulisy. Páčilo sa mi, že to žilo akoby svojim autonómnym životom.
B: Je skvelé vidieť, ako môže vyzerať nahrávacie štúdio, keď sa toho chopí dizajnér. Ale nechcem tento opis uzavrieť iba takýmito skratkovými pojmami, rozhodne nešlo iba o nahrávacie štúdio.
A: Bola to multimediálna expozícia, v ktorej keď si človek chvíľu posedel, mohol vnímať ako sa hudba stáva komplementárnou súčasťou priestoru a architektúry. Hudba, v ktorej človek môže existovať.
Toľko naše dojmy z francúzskeho pavilónu. Je to rozhodne jedna z expozícii, ktorú treba zažiť. Nabudúce vám prinesieme pár postrehov k talianskej expozícii v Arsenale, ktorá bola celkom odlišná od tejto, témou, atmosférou aj prevedením.
Ďakujeme za prečítanie, vaši Adrián a Beba
|
