ABtalks - Bienále Benátky 2/3
|
Milí čitatelia,
Taliansky pavilón sa skladal z troch častí od troch autorov - Roberto Cuoghi, Adelita Husni-Bey a Giorgio Andreotta Calò. Ich expozícia sa niesla pod spoločným názvom Il mondo magico (Magický svet). Práce všetkých troch autorov spájal akýsi nadskúsenostný zážitok. Niečo, čo presahuje bežný svet. My sme videli 2 expozície, tá posledná nám akosi ušla. Tie, čo sme videli, na nás pôsobili veľmi ambivalentne a intenzívne, ale dá sa predpokladať, že to bol zámer. Navzájom sa veľmi dobre doplnili. Toto je prvá expozícia. Keďže sa ťažko opisuje slovami, hneď prikladám video.
A: V prvom momente bolo ťažké dešifrovať o čo vlastne ide.
B: Ja som ako dieťa bola so starými rodičmi v Krásnej hôrke, to je hrad, v ktorom je vystavená múmia. Všetky tieto postavy sa na ňu podobali. Vyzerali ako ľudské bytosti, bolo to desivé. V prvom momente mi napadlo, či nejde o reakciu na holokaust. Najmä keď som videla tie veľké stroje čo vyzerali ako pece.
A: No každopádne to bola veľmi intenzívna skúsenosť. Potom sme si prečítali v anotácii, že skutočne išlo o náboženské postavy, ktoré autor odlieval do formy a následne ich infikoval hubami, ktoré spôsobovali, že tie sochy sa postupne rozkladali. Čo sa týka tvojej otázky, rozmýšľal som nad tým. Umenie má podľa mňa priblížiť svet ľuďom z iného uhlu pohľadu. Takým spôsobom, ako by to bežne človeku nenapadlo. A toto táto expozícia bez pochýb splnila. B: Presne, presne k tomuto som prišla aj ja. Umenie by malo meniť pohľad na veci. Či už materiálovo, alebo koncepčne. Čo sa týka tohto diela, čítali sme anotáciu, ale autor sa možno zámerne vyhýba náboženskej interpretácii. Vychádza zo stredovekého asketického textu s rovnakým názvom - Imitazione di Cristo a reinterpretuje ho. Ale z môjho laického pohľadu sa ten koncept trošku ťažko “číta”. Podľa neho ide o tzv. “nový technologický materializmus”. A: No o materiáli naozaj uvažoval inak, novým spôsobom. Hlavne vo vzťahu k materialite sôch - sochy Ježiša bývali predsa z bronzu, z dreva, z trvácnych materiálov. Ja som si to interpretoval tak, že Kristus bol predsa tiež človek, ktorého telo starlo a chradlo. To my, ľudia, sme z neho vyrobili nesmrteľné sochy. On tento proces otáča. B: Ja sa taktiež neviem ubrániť vlastným interpretáciám. Ale tie môžu byť úplne mimo. To nevylučujem. Keď ale niekto zoberie sochu Krista a nechá ju vyschnúť na prach, príde mi to ako evidentná kritika. Prichádza mi na myseľ Nietsche, ktorý povedal, že “Boh je mŕtvy, vy ste ho zabili”. Toto sa mi zdá byť skvelá paralela. Vysychajú a zmršťujú sa skutočné hodnoty viery. Vizualizácia rozkladu hodnôt. Nechcem to nadinterpretovať, ale chcela by som veriť, že to tak autor myslel. Aj v anotácii je napísané, že priestor Arsenale, ktorý sa podobá bazilike vlastne prerobil na továreň na sochy svätcov. (Ktoré sa neskôr vplyvom húb zmenia na schradnuté napodobeniny ľudských tiel.) A: Zhrnul by som to tak, že to bolo dielo, ktoré malo veľa odkazov a kontrastov - priestor ktorý je skladom, ale pripomína baziliku, kým v skutočnosti niektoré baziliky zas pripomínajú inventár svätcov na piedestáloch. V nich stoja sochy už storočia, pričom v tejto expozícii sú zavesené alebo ležia na "ambulantných" stoloch a rozpadajú sa. Plastový tunel sa podobá na tie z laboratórií, ale aj na katakomby s pochovanými svätcami. A od tejto formálnej stránky sa rozvíjajú tie ideové, ktoré sú možno naozaj kritikou. B: No ale už odchádzame z tohto ponurého pavilónu. Keď odhŕňam ťažký čierny záves, za ktorým vidím obrovskú halu a po celej šírke lešenie, nič ma nemohlo potešiť viac, ako takýto odosobnený, industriálny priestor. Pôsobilo to na mňa až meditačne.
B: A potom výstup po schodoch. A absolútne ohúrenie! Tam by som vedela sedieť ešte niekoľko hodín.
A: Veľmi sugestívne. V prvom momente ani nevieš na čo sa pozeráš. Je to zrkadlo? Olej? Voda? B: Ja som si v prvom momente myslela, že oni tú strechu reálne zhotovili dolu hlavou :D ale to bola blbosť, to by sa im nikdy nepodarilo. Len som v prvom momente nevedela pochopiť, čo vidím. B: Ten priestor ťa pohltí, ale to fotky nikdy nesprostredkujú, to treba zažiť. Ťažko z tých fotografii čítať, že išlo o skutočne veľký, veľký priestor. Ešte umocnený odrazovou plochou. A že si k nemu vlastne prichádzal zospodu, spod neho. Musel si vyjsť na najvyššie schody, aby si to videl celé. Fascinujúci je na tom ten proces dekódovania, že čo vlastne vidíš. A: Pôsobilo to nekonečne, do diaľky aj do hĺbky. Odvážnejším to nedalo aj napriek zákazu sa museli dotknúť toho priestoru, aby zistili čo spôsobuje ilúziu. Celý odraz sa potom rozvlnil a zdeformoval, čo ešte dodalo na mystickosti. Človek by aj čakal že to bude Styx, brána medzi našim svetom a svetom mŕtvych. B: To áno, ale na mňa to pôsobilo skôr nadpozemsky a vznešene. Bolo to veľmi intenzívne. Taliansky pavilón bol účinnou pripomienkou toho, že umenie nemusí byť vždy krásne. Narozdiel od zážitku vo francúzskom pavilóne (môžeš si prečítať tu), ktorý bol veľmi konzistentný a po všetkých stránkach príjemný, expozícia Roberta Cuoghi si vyžadovala oveľa hlbšie emocionálne pochopenie. A po takom relatívne skľučujúcom zážitku zas prišla úžasná skúsenosť, ktorú priniesla expozícia Giorgia Andreotta Calò. Ktorú naozaj môžeme popísať ako nadskúsenosť, pretože presiahla naše zmysly aj schopnosť hovoriť o nej. V poslednom dieli sa vrátime na zem a predstavíme si Ruský pavilón v Giardini. Ten nás zaujal nie len z hľadiska prevedenia, ale aj sociologickou témou.
|
